« Žák zvláštní školyKreatívna práca – nový podnikateľský duch »

Úvod do štúdia hermetizmu 11

Otázka veku hermetizmu veľmi tesne súvisí s jeho pôvodom. Ako sme videli, má hermetizmus nepochybne egyptský pôvod. I tak sa opakovane stretávame s názorom, že vznikol až niekedy na prelome prvého a druhého storočia po Kristovi. Pretože však tak významný filozofický smer nemohol vzniknúť len tak z ničoho, je rozšírené tvrdenie, že sa jedná o učenie, ktoré vzniklo okolo alexandrijského Musaionu. Môžeme teda povedať, že hlavnou prekážkou v datovaní hermetizmu je tendencia vytrhávať ho z historického kontextu a zároveň aspoň latentný sklon zachovávať nedotknuteľnosť kresťanstva alebo judaizmu v zmysle, že ide o autentický hlas Boha. Už len porovnaním dochovaných textov je však zjavné, že kresťanstvo vychádza v mnohých ohľadoch z hermetizmu a judaizmus a islam sú ním silno ovplyvnené. Hoci sa všeobecne tvrdí, že gnóza, ktorá tiež nemohla vzniknúť bez dôkladných základov, z hermetizmu nevychádza, je pravda presne opačná.

Vek

Gnóza sa objavuje v Egypte bezprostredne po jeho dobytí Alexandrom Macedónskym a práve ona sa, spolu s hermetizmom, stáva hlavnou silou, ktorá vytvára duchovné podhubie pre helénizmus. V 1. až 6. storočí sa v nej potom vyvíja i kresťanská odnož a z nej potom ďalším zjednodušovaním, lepšie povedané sprimitívňovaním, vzniklo kresťanstvo, ktoré pre nenáročnosť na duchovnú silu vyznávača a dôraz, ktorý kládlo na poslušnosť k nariadeniam vrchnosti, vybral cisár Konštantín v roku 313 za rímske štátne náboženstvo. Nie je prekvapivé, že práve tento náboženský smer najlepšie zodpovedal jeho politickým cieľom. Na duchovné hodnoty sa tu vôbec nedbalo. Napokon od cisára by sme niečo také mohli iba ťažko očakávať. Tých skutočne osvietených bolo viac než málo.

Jednotlivé gnostické sekty sa medzi sebou škriepili o správnosť učenia od samého počiatku ich rozrôzňovania. K skutočne hroznému prenasledovaniu gnózy ako takej však došlo až potom, čo sa kresťanstvo stalo štátnym náboženstvom.

I napriek útlaku a prenasledovaniu čistej duchovnosti zo strany spolitizovaného kresťanstva sa egyptský hermeticko-gnostický odkaz nikdy nepodarilo úplne zničiť. Spočiatku prežíval v náboženských skupinách, ako boli bogomilovia na Balkáne, katari v južnom Francúzsku a „blúznivci“ v Čechách. Po neuveriteľne krutej krížovej výprave proti katarom (albigenským), ukončenej v roku 1244, sa jeho nositelia stiahli do úzadia a tento dávny odkaz Egypta pretrvával v tajných spoločnostiach, ako boli rosekruciáni a slobodomurári.

Pôvodný egyptský hermetizmus oficiálne zanikol v roku 560, kedy východorímsky cisár Justinián nechal zavrieť posledný funkčný egyptský chrám na ostrove Philé. Stalo sa tak iba sedem rokov potom, čo bol z politických dôvodov zakázaný hlavný predpoklad hermetizmu – náuka o prevtelovaní. Tá bola do tej doby súčasťou väčšiny náuk gnostických a kresťanských siekt. I v autentickom učení Ježiša Krista tvorila práve táto náuka najdôležitejšiu zložku. Ani tu nebude táto chronologická blízkosť udalostí náhodná.

O prvé historické zaradenie hermetizmu sa v roku 1614 pokúsil Isaac Casaubon, keď prehlásil, že tieto texty pochádzajú z prvého storočia po Kristovi. Jeho názor však iba ťažko môžeme považovať za vedecký, lebo východiskom mu bol predpoklad, že tieto duchovné texty nemôžu byť staršie ako Biblia. Casaubon si totiž všimol pozoruhodnú zhodu niektorých pasáží z Biblie (počiatok Genesis a niektoré úseky evanjelií) s hermetickými textami. Ako veriaci však nemohol pripustiť myšlienku, že by Biblia mohla čerpať z „pozemských zdrojov“. Pre vtedajšiu dobu by bol taký názor neprípustný, pretože by to znamenalo, že sa v Biblii nejedná o žiadne božské zjavenie.

Akokoľvek je taký prístup nezmyselný, ako sme už niekoľkokrát uvádzali, všeobecné predstavy o datovaní hermetiky sa v povedomí verejnosti dodnes príliš nezmenili. O určitej oprávnenosti nízkych dátumov môžeme hovoriť iba v prípade konkrétnych textov, a i potom sa jedná len o dobu vzniku konkrétneho exemplára a nie celého filozofického smeru. Nesmieme tiež zabúdať, že preklad či opis textu vtedy neznamenal čisté prepísanie či preloženie, ale že nezriedka pisár i veľmi významne zasahoval do diela, vkladal tam svoje komentáre a domnienky, a tým mohol i veľmi staré učenie dosť výrazne „omladiť“. Tým odpovedáme modernému filologickému bádaniu, ktoré najstaršie hermetické texty, ktoré sa nám zachovali, umiestňuje do druhého storočia po Kristovi. Tento výsledok je síce triumfom modernej textovej kritiky, ktorá nám umožňuje datovať jednotlivé spisy s pozoruhodnou presnosťou, ale v žiadnom prípade to neznamená, že by sme tým určili vek hermetizmu ako takého.

F. Petrie, jeden z najvýznamnejších egyptológov, datoval hermetizmus do 6. stor. pr. Kr. Vychádzal pri tom z opisov skazy Egypta, popísanej v 4. časti Dokonalého rozhovoru. Domnieval sa, že tento popis predstavuje stav po dobytí zeme Peržanmi. Ak odhliadneme od skutočnosti, že sa jedná o proroctvo a že Petrie veril, že nemohlo byť napísané celé storočia pred udalosťou (ako skutočné proroctvo), môžeme k jeho hypotéze namietnuť, že sa tu môže rovnako tak odrážať i skaza Egypta pri páde Starej ríše (2400 pr. Kr.), alebo beznádej, ktorá musela celú zem pohltiť po vpáde Hyksósov do Egypta (asi 1800 pr. Kr.). Dá sa teda konštatovať, že Petrieho dátum môžeme prijať ako minimálne. Napriek tomu väčšine odborníkov dodnes pripadá neprimerane vysoké. Ako uvidíme, je skôr neprimerane nízke.

Ďalším vodítkom na určenie veku týchto textov nachádzame v Platónových dielach, kde sa stretávame s Hermovým menom, dokonca v jeho egyptskej podobe „Theuth“. Jedná sa najmä o dialóg Philebus, kde je vyslovene označovaný za egyptského boha, ktorého symbolom bol vták ibis. Ako Platón píše, Theuth bol objaviteľom aritmetiky, geometrie, astronómie, písma, hier v kocky a senetu (staroegyptská hra, ktorej pravidlá dosiaľ nie sú známe). Celé Platónovo dielo je svojim charakterom hermetické. To by nás nemalo prekvapovať, pretože Platón v Egypte študoval 13 rokov. Keďže bol hlavne politik, môžeme si z perspektívy týchto faktov položiť otázku, nakoľko bol pôvodným mysliteľom a nakoľko len aplikoval v spoločnosti to, čo poznal v egyptských chrámových školách.

Ak vyjdeme z predpokladu, že autorom Mojžišových kníh je skutočne Mojžiš, potom musíme povedať, že hermetické texty pochádzajú aspoň z 13. stor. pr. Kr. Aj keby však bol autorom niekto iný, neklesne dátum počiatku hermetiky pod 9. storočie. V hermetických dielach totiž nachádzame rad textov, z ktorých Starý zákon, najmä Mojžišove knihy, vychádza. Náprotivky hermetických textov z Biblie sú totiž svojim charakterom zjavne iba výpiskami, ktoré nedávajú ani dobrý zmysel, pokiaľ si neprečítame to, čo k danej otázke uvádzajú hermetické texty.

Zaujímavý údaj nám poskytuje i židovský filozof Philon z Byblu, ktorý prehlasuje, že preložil niektoré hermetické knihy. Ich autorstvo prisudzuje egyptskému kňazovi Sanchuationovi, ktorý mal žiť pred trójskou vojnou. Na tomto tvrdení je najzaujímavejšie meno údajného autora, ktoré sa mohlo vyskytovať len v období vlády Achnatona, prípadne skôr, ale rozhodne nie neskôr, kedy boli akékoľvek pamiatky na tohto náboženského reformátora zakázané a dôsledne ničené. Tým sa však dostávame do 14. storočia pr. Kr.
Meno kňaza je egyptské a znamená Oživený Atonom. Z Achnatonovej doby naviac pochádz1a i zvýšený výskyt zmienok o Thovtovi (egyptský ekvivalent Hermesa). Príčinou však celkom iste nebolo to, že by texty vznikali práve v onej dobe, ale skôr fakt, že Achnaton nechal zavrieť chrámy ostatných bohov a tým sa jemu a jeho stúpencom mohlo dostať do rúk množstvo inak neprístupných kníh z chrámových knižníc. Nevieme, či bol Sanchuation skutočne autorom kníh preložených Philom z Byblu, alebo či bol iba pisárom, ktorý v tej dobe urobil kópie, isté však je, že sami Egypťania prakticky všetky diela poznania prisudzujú Hermesovi (Thovtovi), i keď ich autorom bol niekto iný. Výslovne to napríklad uvádza Jamblichos vo svojej práci O mystériách egyptských. Tým, že bol i skutočný autor považovaný iba za pisára, je veľmi pravdepodobné, že tieto diela mohli byť písané inšpiratívne, teda v tranze. Napokon takto vznikali všetky sväté knihy celého sveta.

Už na počiatku nášho storočia došiel významný americký egyptológ James H. Breasted k záveru, že text Šabakovej dosky úplne zodpovedá hermetickému učeniu. Jedná sa síce o neskoršiu kópiu z doby vlády faraóna Šabaka (712-698 pr. Kr.), ale predlohou bola pamiatka, ktorá s najväčšou pravdepodobnosťou pochádzala zo samého počiatku zjednoteného egyptského štátu (3150 pr. Kr.). Je veľmi pravdepodobné, že i tento dátum musíme považovať za minimálny.

Domnienku, že hermetizmus pochádza z doby dávno pred zjednotením Egypta, veľmi silno podporuje i kľúčové duchovné dielo starého Egypta Kapitoly o vychádzaní z hmotného sveta do bezbrehej žiary, ktorá je známejšia pod novodobým názvom Egyptská kniha mŕtvych. Tu sa v rade kapitol môžeme v pisárskych poznámkach dočítať, že boli nachádzané už v dobe vlády faraóna Dena, ktorý žil zhruba v polovici 1. dynastie. Jedna zmienka dokonca uvádza, že text pôvodne pochádza z obdobia, kedy v Egypte vládli bohovia (podľa Manetha pred niekoľkými desiatkami tisíc rokov), a v Denovej dobe bol text iba znovu objavený. Egyptská kniha mŕtvych je zároveň úplne totožná s hermetickými spismi svojimi náukami. Autorstvo radu jej kapitol je pripisované Džehutimu (Hermesovi) a Osirisovi-Dobrémubytiu (Agathodaimonovi grécky písaných hermetických textov).

Egypťania nazývali Hermesa Thovtom (Džehutim). V egyptských textoch sa často stretávame s pojmom Thovtových kníh. Napríklad v príbehu o počiatku piatej dynastie sa dozvedáme, že po nich usilovne pátral kráľ Chufu zo štvrtej dynastie (okolo 2600 pr. Kr.). V hľadaní pokračoval o tisíc tristo rokov neskôr i neúnavný Chamvése, syn Ramese II., ktorý skutočne mal niektoré z nich nájsť, ale väčšinou ich nemohol využiť. Z historických správ vieme, že tento kňaz z Heliopolisu sa vo svojom úsilí o získanie týchto textov nezastavil ani pred znesväcovaním hrobov, čo bol jeden z najhorších zločinov v Egypte. Ešte aktívnejším hľadačom týchto kníh mal byť jeho syn Siusire.

Zdá sa neuveriteľné, že do tejto filozofickej sústavy sú počítané len tie diela, v ktorých vystupuje Hermes ako jeden zo zúčastnených. Naša vlastná zbierka je však dokladom, že toto je príliš zužujúci pohľad (viď napríklad rozpravu Isis s Horusom). Z hermetických textov sa dozvedáme, že ústrednou postavou mohol byť i Chnum a pravdepodobne akákoľvek osobnosť egyptského pantheónu. Rovnako tak mohli byť tieto diela podávané vo forme neosobných výkladov. Dnes máme k dispozícii dostatok hermetickej literatúry na to, aby sme ju dokázali poznať podľa jej náplne a nie podľa jednajúcich osôb.

Zdroj: Hermetismus - Tajné nauky starého Egypta, Jaromír Kozák, Vydavateľstvo Eminent, 2002



Autor článku - Jaromír Kozák
Preklad - Ptah
Publikoval - Ptah
Časť v seriáli - Úvod do štúdia hermetizmu
Článok je v sekcií - Egypt / Hermetizmus
Pre komentovanie článkov musíte byť prihlásený