« Ľudské slovoMagie »

Tajné poznanie esejcov

Čo vedela kumránska sekta o stroji vyrábajúcom mannu? ... Židovský historik Flavius Josephus vo svojom dvadsaťzväzkovom spise Židovská vojna napísal: „Židia majú totiž tri filozofické školy; jednu tvoria farizeji, druhú saduceji a tretiu, ktorá žije podľa zvlášť prísnych pravidiel, predstavujú esejci ... úzkostlivejšie ako všetci ostatní Židia sa počas sabatu vyvarujú vykonávať prácu ... v deň oddychu si nedovolia ani len presunúť nádobu z miesta, ani si vykonať svoju potrebu ... So záľubou sa venujú štúdiu textov predkov, najmä preto, aby prišli na to, čo je prospešné pre telo a dušu."

Esejci boli na rozdiel od farizejov a saducejov tajným spolkom v rámci židovstva. Členili sa na mníšske spoločenstvo a „vnútorný krúžok", do ktorého bolo možné vstúpiť iba prostredníctvom prijímacích rituálov a niekoľkoročnej čakacej doby. Vyzradenie tajomstiev vnútorného krúžku bolo zakázané pod hrozbou smrti (členov mníšskej sekty, ktorí porušili prísne zákony, nechali zahynúť hladom). Kedy sa esejci pod svojím „učiteľom spravodlivosti" spojili do spoločenstva, ktoré opisuje Josephus Flavius, ešte nie je jasné. Odhaduje sa, že to bolo v období medzi rokmi 60-76 pred Kr.
Esejci boli presvedčení o tom, že čoskoro nastane koniec sveta a začiatok Božieho kráľovstva je bezprostredne pred nimi. Vyzývali ľudí, aby sa kajali a polepšili, a chrámovú službu v Jeruzaleme považovali za skazenú. Opovrhovali všetkými Židmi, ktorí neprináležali k ich rádu.

Okrem toho zachovávali na vtedajšie časy neobyčajné zvyky: „Svojským spôsobom uctievajú [esejci] božstvo. Pred východom Slnka nehovoria profánne slová, ale hviezde adresujú určité starodávne modlitby, akoby ju chceli prosiť, aby vyšla. Predstavení ich potom prepustia k denným úlohám, ktorým každý z nich rozumie. Keď usilovne pracovali päť hodín [do jedenástej predpoludním], znovu sa na určitom mieste zhromaždia, vytiahnu plátennú šatku a umyjú si telo studenou vodou. Po očistení vojdú do zvláštnej budovy, kam nesmie vstúpiť žiaden príslušník inej sekty, a očistení sa zhromaždia v jedálni, akoby išlo o svätyňu. ... Skôr než začnú jesť, kňaz povie modlitbu a pred modlitbou nesmie nikto nič skonzumovať. Po jedle sa kňaz znovu pomodlí, takže na začiatku a na konci uctievajú toho istého boha ako darcu potravy. Keď potom odložia svoje rovnako posvätné šaty, znovu pracujú až do súmraku. Potom sa vrátia a večerajú rovnakým spôsobom..." Esejci boli teda tajná sekta, ktorej obrady sa krútili okolo sabatu, posvätného jedla a očisťovania.

Poznatky o stroji na výrobu manny

Pripomína to starší kult uctievania stroja na výrobu manny. Stroj podľa textov kabalistickej knihy Zohar úspešne zrekonštruovali George Sassoon a Rodney Dale . Stroj dostali Izraeliti na začiatku putovania cez púšť, aby im poskytoval mannu spomínanú v Biblii, doplnkovú potravu počas prechodu cez Sinaj. Stroj je podrobne opísaný v Zohare: pravdepodobne ho poháňal nukleárny zdroj energie a skladal sa zo zložitej sústavy trubíc a nádrží, v ktorých sa intenzívnym ožarovaním svetlom a prísunom vody pestoval a rozmnožoval špeciálny druh rias (pravdepodobne chlorela). Získaná usadenina z rias, zmiešaná s prísadami, bola hydrolyzovaná a stáčaná ako manna (stroj pôvodne zrejme slúžil na výrobu potravy na palube kozmických lodí - z toho pochádza aj pomenovanie manny „anjelský chlieb").

Po prechode cez púšť bol stroj zo svätostánku prenesený do Šalamúnovho chrámu a uložený do veľsvätyne. Vždy sa dával do spojitosti s archou zmluvy. Okolo oboch sa vyvinuli rituálne formy uctievania, v ktorých možno spoznať mnoho čŕt dnešných cargo kultov. Opis v Zohare vysvetľuje, že stroj sa už vtedy chápal iba symbolicky, neskoršie generácie v ňom videli boží výtvor
či synonymum samotného Boha, nevyhnutná technická obsluha sa zmenila na čisto náboženský obrad. Tak sa napríklad z dňa, keď sa stroj musel vyčistiť (raz za týždeň), stal sabat, počas ktorého Boh oddychoval a nutné čistenie stroja sa zmenilo na rituálne očisťovanie vlastného tela.

Keď Izrael v roku 587 pred Kr. obsadili Babylončania, ukryl prorok Jeremiáš archu zmluvy - a pravdepodobne aj stroj na výrobu manny - na vrchu Nebo. Tým sa príbeh stroja v Biblii a v židovských textoch končí. Johannes a Peter Fiebagovci však vypátrali jeho stopu v stredoveku: stroj pravdepodobne nie je ničím iným ako „svätým grálom" zo stredovekých legiend a „bafometom" rádu templárov.

Aj príslušníci rádu templárov vytvorili okolo dávno nefunkčného stroja náboženský kult pravdepodobne preto, lebo od toho očakávali nesmrteľnosť. Aj oni mali „vnútorný krúžok", ktorý — rovnako ako legendárni rytieri grálu - mali informácie o svätyni objavenej v Izraeli. Kam sa stroj dostal po rozbití rádu templárov, zatiaľ nie je jasné.

Čo teda vedeli esejci? Z rituálov, ktoré dodržiavali, možno usudzovať, že mali aspoň čiastočné poznatky o stroji. Ako vieme, veľa času venovali štúdiu starých textov. Mali špeciálne vedomosti, ktoré boli pre učencov vtedajších čias dávno stratené?

Na jar roku 947 objavili jednu z nezvestných knižníc esejcov: sú to slávne zvitky od Mŕtveho mora. Obľúbenou témou týchto textov je blížiaci sa koniec sveta, preto nás neudivuje, že jednou z najdôležitejších apokalyptických kníh esejcov bola starozákonná Danielova kniha. Dnes sa predpokladá, že bola napísaná približne okolo roku 65 pred Kr.

Kniha je zaujímavá preto, lebo v nej sú jediné zmienky v celom Starom zákone o „Starcovi dní" (ide o preklad aramejského výrazu „attik jomin", čo môže znamenať takisto „prenosný s nádržami"). V knihe Daniel 7,9 sa píše: „Pozeral som sa, kým postavili tróny a zasadol Starec dní; jeho rúcho bolo biele ako sneh a vlasy na jeho hlave boli ako čistučká vlna; jeho trón bol plameňom ohňa a kolesá blčiaci oheň." (Biblické citáty podľa: Sväté písmo, Spolok svätého Vojtecha, Trnava 000.)

Opis stroja na výrobu manny je v Zohare podrobnejší: „A z tejto hlavy vychádza bieloba a ide smerom k hlave Malej tvare..." (GHV 56). Alebo: „A tento prúd zostáva tam, keď sa tam nazbiera, a potom ide do svätého základu. Je celkom biely, a preto sa nazýva >milosť<..." (KHV 759). Alebo: „Rosa bielej hlavy kvapká do hlavy Malej tváre, kde sa uschováva" (KHV 436).

„Bieloba", „rosa", „milosť" - to všetko sú v Zohare pomenovania biblickej manny, tak ako je zdôraznené aj na nasledujúcom mieste: „A táto rosa nesie horných svätých. A to je manna, ktorá sa melie pre spravodlivých nadchádzajúceho sveta..." (GHV 48).

Špeciálnou charakteristikou kargo kultov je ritualizované prevzatie niekdajších účelných technických postupov bez zmysluplného obsahu, ako aj nábožensko-symbolické používanie pojmov a predpisov (napríklad predpísané odievanie a očisťovanie). Z tohto hľadiska môžeme medzi strojom na výrobu manny a jeho obsluhovaním na jednej strane a správaním esejcov na strane druhej zistiť ďalšie spojitosti:
Stroj na výrobu manny mal podľa rekonštrukcie Sassoona a Dalea vo vnútri silný zdroj svetla („A éter sa tam zbiera pre žiariace veci vychádzajúce z hlavnej lampy, ktorá je ukrytá vo vnútornostiach matky", KHV 43, resp.: „A vychádza hlava obklopená všetkým. A zdroj svetla sa rozlieva z dvoch vydlabaných mozgov. A [zdroj svetla] je umiestnený smerom k mužskej časti...", KHV 709, resp.: „Prvá biela svieti a ide nahor a nadol...

Tradícia: táto bieloba svieti a mihoce sa a osvetľuje tri lampy... A tieto svietia radostne a dokonale, Druhá biela svieti nahor a nadol a mihoce sa a ide k trom ďalším lampám... a aj ony svietia radostne a dokonale. Tretia biela sa rozsvieti a svieti nahor a nadol a vychádza zo skrytej časti mozgu... A jedna cesta vedie von k dolnému mozgu. A všetky spodné lampy sa rozsvietia", GHV 3). Svetlo a Slnko tvorili pre esejcov centrum ich náboženských presvedčení. Oni sami sa nazývali "synmi svetla", čo je inak pre židovstvo neznámy pojem.

Kalendár esejcov

Za zmienku stojí aj kalendár používaný esejcami. Rok delili na 364 dní, používali teda slnečný kalendár — na rozdiel od ostatných Židov, ktorí používali mesačný kalendár.

Pôvodné rátanie sabatu vychádza z tradície, že Boh v siedmy deň týždňa stvorenia sveta oddychoval. Preto pripadá deň oddychu na sobotu, to značí, že trvá od piatku večera do sobotňajšieho večera, pretože deň sa začína súmrakom. U esejcov je to inak: Žid Al Quirquisani napísal okolo roku 950 po Kr., že existuje určitá sekta, ktorá ukryla svoje knihy do jaskýň. Neskôr sa naňho odvolával moslimský autor Al Birúni, keď napísal: Ľudia z jaskýň, ktorí žili pred Kristom, mali zvláštny kalendár. Nie od sabatu, ale od noci medzi tretím a štvrtým dňom, teda od noci na stredu, „rátali dni a mesiace - aj veľký cyklus sviatkov sa začína vtedy, pretože bolo to na štvrtý deň, keď Boh stvoril veľké hviezdy. Podľa toho sa pesah začína v stredu."

Aj v Masade sa našli texty esejcov, ktoré sa odvolávali na tento zvláštny kalendár: „Natrafil som na riadok >Spev šiestej obety z deviateho dňa druhého mesiaca<... Šiesty sabat mohol pripadnúť na deviaty deň druhého mesiaca len vtedy, keď bol za základ braný špeciálny kalendár kumránskej sekty... Prvý deň prvého mesiaca, t.j. mesiaca nisan, pripadal vždy na stredu, deň stvorenia hviezd, ktorý so sebou priniesol rozdelenie času..."

Esejci sa nielenže modlili k Slnku každý deň, aby vyšlo, ale podľa svojho kalendára sa modlili aj k hviezdam. Hviezdy sa im zdali dôležitejšie ako mytologická tradícia o „Božom oddychovaní". Bola to živá spomienka na to, že Boh prišiel s anjelmi z hviezd?

Nálezy z Kumránu sa týkali aj výskumu osoby Ježiša. Pri konfrontácii Nového zákona s textami esejcov je ihneď nápadná ich takmer doslovná zhoda. Preto, no aj z mnohých iných príčin, začína prevládať názor, že aj Ježiš bol esejcom, alebo aspoň mal styky s touto sektou, resp. prevzal niektoré časti ich učenia. Ak je to pravda, musel v tej či onej podobe vedieť o stroji na výrobu manny Táto okolnosť by mohla byť spoluzodpovedná za kresťanské prvky neskorších legiend o grále.

V tejto súvislosti sa vynára otázka: Mali esejci iba elitárske znalosti o tomto stroji - alebo mali aj samotný stroj? Ich kláštor bol predsa postavený v blízkosti vrchu Nebo. Podľa . knihy Macha-bejcov , 4-8, v jednej z jeho jaskýň prorok Jeremiáš včas ukryl archu zmluvy pred útokom Babylončanov (587 pred Kr.).

Predpokladajme čisto hypoteticky, že sa tam esejcom podarilo stroj znovu nájsť a následne ho urobiť stredobodom svojich náboženských obradov. V tom prípade by existovalo vysvetlenie pre ich presvedčenie, že Mesiáš a „nová zmluva" nebude pochádzať z Jeruzalema - tak ako očakávali iní Židia —, ale z ich vlastných radov. Spása príde od nich, od „synov svetla". Veď či Jeremiáš (. Machabejcov, , 7, 8) nehovorí: „To miesto [skrýša archy zmluvy] zostane neznáme, pokým Boh opäť nezhromaždí ľud a nezmiluje sa (nad ním). Až potom Pán ukáže tie veci a zjaví sa Pánova sláva, ba aj oblak, ako sa ukazoval za Mojžiša."

Podľa tejto hypotézy, ak to boli oni, čo našli to miesto, potom sú aj ľud, ktorý Boh zhromaždí a nad ktorým sa zmiluje (t.j. ak je manna zhodná s milosťou, ktorú tento ľud opäť ako kedysi prijíma s mannou). Inými slovami: Im, esejcom, by sa zjavil Boh v oblaku a uzatvoril s nimi „novú zmluvu". V tejto súvislosti nadobúda doplňujúci význam Danielova kniha, ktorú esejci považovali za mimoriadne dôležitú (Dan., 7, -): „Díval som sa a tento roh viedol vojnu so svätými a prevládal ich, kým neprišiel Starec dní a dal právo svätým Najvyššieho. A prišiel čas, keď kráľovstvo dostali svätí."

Mazadan = Masada?

Vrátil sa „Starec dní"? Našli ho? Cítili sa oni sami ako „svätí" z Danielovej knihy? Ak áno, je logické ich hlboké presvedčenie, že už bude trvať iba krátko, než sa začne apokalyptický boj, na konci ktorého má Jahve vybudovať nové kráľovstvo. V Danielovej knihe 7, 3 stojí: „Videl som v nočnom videní a hľa, v oblakoch neba prichádzal ktosi ako Syn človeka; prišiel až k Starcovi dní, priviedli ho pred neho."

Aj Ježiš si hovoril „Syn človeka". Stotožnil sa s postavou z Danielovej knihy? Videl stroj na výrobu manny alebo o ňom aspoň Vedel či niečo tušil? Pochádzal spomedzi „synov svetla" a pustil sa a° budovania nového kráľovstva spolu so svojimi učeníkmi a apoštolmi? Preto zvestoval skorý koniec sveta? Ako všetci vieme, zlyhal. Koniec sveta a návrat Mesiáša, o ktorom boli rovnako presvedčení raní kresťania aj esejci, sa nekonal.
Namiesto toho nastal zánik starého Izraela: Keď v roku 66 po Kr. vypuklo veľké židovské povstanie proti Rimanom, zúčastnili sa ho aj v podstate mierumilovní esejci. Podľa všetkého v ňom videli začiatok Bohom prikázaného apokalyptického boja. Keď Jeruzalem o štyri roky neskôr Rimania zničili a s mestom aj kláštor v Kumráne, utiahli sa spolu s inými Židmi do pevnosti Masada. Až do konca boli presvedčení, že situácia sa ešte obráti, ich Boh zasiahne a zvíťazí. Jahve však neprišiel.

V roku 73 po Kr. Rimania zaútočili na Masadu a definitívne porazili povstanie. So zánikom esejcov sa stratili aj vedomosti o stroji na výrobu manny, alebo sa zrejme opäť stratil aj samotný stroj a znovu ho objavili až templári asi o 00 rokov. Wolfram von Eschenbach vo svojom epose o grále s názvom Parsifal napísal: „Tak Flegetanis napísal o týchto veciach. Múdry majster Kyot sa pustil do pátrania po týchto veciach v latinských knihách, či niekde existoval ľud, ktorý by bol schopný statočne strážiť grál. Prečítal kroniky zemí v Británii a inde, vo Francúzsku a írsku. Konečne to našiel v Anschoue. Prečítal si celú pravdu o Maza-dane."

Zhoduje sa Mazadan s Masadou? Pod zorným uhlom tajného poznania esejcov o stroji na výrobu manny nadobúda táto podobnosť mien, ktorá bola nápadná už aj Johannesovi a Petrovi Fiebagovcom, ďalší význam. Je to iba náhoda - alebo viac než náhoda?




Autor článku - Sabine Engertsbergerová
Publikoval - Axis
Článok je v sekcií - Civilizácie / Nezaradené
Pre komentovanie článkov musíte byť prihlásený