Nepohodlné nálezy

Svojho času sme vám sľúbil, že sa vrátim k niektorým archeologickým nálezom, ktoré zapadli prachom, zmizli, "vyparili sa",alebo jednoducho o ne nik nestojí. Majú jedinú chybu. Akosi nezapadajú do obrazu našej minulosti, ktorý vytvorili vedci...

V pivniciach mnohých univerzít a múzeí sú skryté tajomné nálezy, ktoré narúšajú doterajší obraz vedy. Zrejme by tam zostali naveky. keby nie nepokojní jedinci, ktorí z času na čas nájdu akýsi fragment, ktorý sa k ničomu nehodí, a potom ako lovné psy hľadajú zvyšok... Určite k nim patrí aj švajčiarsky novinár Luc Burgin, ktorý vo svojim knihách opisuje znevažované archeologické náleziská, pričom používa senzačné fotografie.

V apríli 1982 v štáte Illinois v USA sa Rusel Burrovs po manželskej hádke vydal na prechádzku a spadol do diery, ktorá viedla do systému podzemných tunelov. Burrovskému pád neuškodil, a keďže bol zvedavý, išiel ďalej. Zrazu uvidel čosi mimoriadne: sarkofágy podobné egyptským s mumifikovanými pozostatkami a neuveriteľný poklad - gravírované drahé kamene, sošky z čistého zlata, tajomné nápisy na tabuliach z vypálenej hliny...

Prechody boli čiastočne zasypané, ale Burrovs sa nevzdával. Ryl v zemi ako krt. Našťastie mal pri sebe baterku. V jednej z komôr sa mu zastavil dych. Našiel kostru vedľa topory, ostria oštepov a niekoľko kovových predmetov, ktoré slúžili primitívnym poľovníkom. V druhej komore sa mu srdce priam šialene rozbúchalo: okrem medených a bronzových nástrojov tam boli pozostatky ženy a dvoch detí. Zo spôsobu uloženia kostier predpokladal, že boli zabití. Možno obetovaní... Objaviteľ sa vrátil domov a mlčal ako hrob. Údajne sa obával, aby ziskuchtiví jedinci nespľundrovali nálezisko. Možnože sa bál vlastnej vlády, ktorá by v mene štátu a národa poklad zabrala, čo sa už neraz stalo. Tak či onak Burrovs dodnes nezverejnil miesto nálezu podzemnej nekropoly. Čo je však zvláštne, nik ho k tomu ani nenútil. Burrovs vyniesol na povrch tisíce gravírovaných kameňov, zlaté predmety, ale vedci zhodne tvrdili, že ide o falzifikáty. Keby totiž Burrovsov nález akceptovali, museli by ignorovať všetko, čo o našej minulosti dodnes vieme, vyjadril sa jeden z nich... Iba profesor James Scherz z univerzity vo Wisconsine bral záležitosť vážne. Preskúmal predmety, ktoré sa k nemu dostali, a zistil, že nezvyčajné motívy na kameňoch nie sú dôkazom falšovania. Ako napísal v expertíze, ukazujú skôr na to, že predkolumbovská história Ameriky môže byť ešte nezvyčajnejšia a zaujímavejšia, ako tvrdia dnešní historici...

Na solídny výskum náleziska potreboval Burrovs veľa peňazí. Preto sa obrátil na amerického bádateľa pradejín Jacka Warda, majiteľa múzea vo Vinncennes. Za zapožičanie takmer 200 predmetov na výstavu, najmä zlatých, súhlasil so spolufinancovaním výskumov. Keď zomrel, ukázalo sa, že bol bohatým mužom, ale Burrovs tvrdí, že získal len 120 artefaktov. Postupne však bolo čoraz viac zrejmé, že Burrovs nelegálne obchoduje so starožitnosťami... Jeho údajný spoločník vraj prezradil miesto jaskyne vládnym orgánom.... Pravda či klamstvo'? Je celkom dobre možné, že Burrovsovi celá záležitosť prerástla cez hlavu.



Miznúce tabule

Medzi rokom 1874 a 1915 začali farmári žijúci v blízkosti Detroitu v štáte Michigan dobývať z indiánskych kurhanov zvláštne kamene a hlinené tabule, ozdobené tak kresťanskými motívmi, ako aj také, ktoré nebolo možné pripísať žiadnemu svetovému náboženstvu. Na tabuliach boli aj ľudia s orientálnymi črtami a mamuty....

Farmári boli poctiví ľudia. Namiesto toho, aby si tabule postavili doma na kozub alebo sa ich pokúsili predať, upozornili archeológov. Ich prekvapenie však bolo veľké, keď títo akademicky vzdelaní ľudia bez toho, aby tabule preskúmali, hneď pri pohľade na ne vyhlásili, že sú falzifikátmi. Až o veľa desaťročí neskôr sa archeologička Henriette Mertzová z univerzity v Michigane, ktorá sa zaoberala prekolumbovskou érou, začala podrobne zaoberať náleziskom. Aby to všetko bolo ešte komickejšie, vedkyňa chcela tým vedecky podoprieť tézu o falzifikátoch. Ale výskumy ukázali, že "tabule mohli vyrobiť kresťania, ktorí po páde Rímskej ríše okolo roku 312 n. I. utiekli pred prenasledovaním na americký kontinent".

Potom tabule zmizli. Henriette ich odkázala archeologickým archívom v Indiane, kde sa značná časť nálezu "stala obeťou ohňa". Nuž, je to možné, ale väčšina tabúľ bola z kameňa! Navyše po výbuchu, ktorý sa veľmi hodil archeológom, udržiavajúcim doterajší stav poznatkov, 20 objektov zachránil pred skazou Thad Wilson, náhodný okoloidúci. Odvtedy kolujú o tabuliach rôzne chýry. Možnože časť z nich vlastní americká mormónska cirkev. Nakoniec, veď zakladateľ tejto cirkvi Joseph Smith tvrdil, že svoje poznatky čerpal z podobných tabúľ,ktoré mu vraj anjel prikázal vykopať v štáte New York. Ten istý anjel mu nadiktoval aj preklad znakov, ktoré boli pre mormónskeho proroka nezrozumiteľné. Tak vznikla svätá kniha mormónov. Začína sa opisom, ako Boh odporúča svojmu vyvolencovi menom Lehi opustiť spolu s niekoľkými príbuznými Jeruzalem a osídliť sa na americkom kontinente. Ak vezmeme do úvahy, čo už bolo uvedené, nie je vylúčené, že práve mormóni "zabezpečili" nálezisko pri Detroite, ktoré uznali za posvätné pre svoju cirkev.



Nerozlúštené tajomstvo

V skorú jar 1924 Emile Fardin z dediny Glozel, ktorá leží na juhovýchod od Vichy, oral pole. Odrazu pluh začal zo zeme vyhrabávať akési predmety. Do roku 1930 Emile vyhrabal tritisíc hlinených tabúľ, sochy, vázy, kamene a opracované kosti. Nikoho to však nezaujímalo. Sedliak písal listy vedcom, informoval ich o nálezisku, ale vedci mlčali. akoby nevedeli čítať. Iba Antoine Morlet. lekár z Vichy. pomáhal Frandinovi s vykopávkami. To jemu sa podarilo pritiahnuť vedcov do Glozelu. Na vlastné nešťastie. Našiel sa totiž medzi nimi istý Joseph Louis Capitan z Múzea krásnych umení v Paríži. Navrhol objaviteľom, aby napísali správu o vykopávkach, a potom ju vydali vo forme brožúry. Našiel dokonca prostriedky a chcel len jedno: aby namiesto mena Frandin figurovalo jeho meno. Morlet nadutého učenca vysmial, čo sa ukázalo ako tragické preňho i celé nálezisko. Zlostný Capitan začal ohováračskú kampaň, obvinil Frandina, že pre zisk sfalšoval objav. vysmial brožúru a odborníkom sťažoval ďalší výskum. Pridali sa k nemu aj vedci, ktorí sa báli neznámych poznatkov. Z tohto začarovaného kruhu vyčnieval len Hans Rudolf Hitz, biológ z Ettingenu pri Bazileji, ktorý 30 rokov bojoval o uznanie náleziska z Glozelu. Osobne poznal Frandina a tvrdí, že "tento jednoduchý, sympatický muž by sa nikdy nedopustil takého gigantického klamstva". Frandin nikdy žiadnu figúrku nepredal a zaviazal tým aj svojho syna.Nakoniec sa ukázalo, že tajomné znaky na tabuliach majú keltský pôvod. Hitz, ktorý nález podrobne skúmal, našiel aj dve slová "tulussiec" a "toulsiau", ktoré považoval za názov mesta Tolosa, dnešného mesta Toulouse. Aj najzdržanlivejší vedci sa zhodujú v tom, že Tulúz bolo kedysi akýmsi sídlom dávnych keltských kmeňov. Vďaka Hitzovi sa v roku 1982 francúzska vláda rozhodla obnoviť vykopávky, ibaže nie v okolí Glozel, ale v iných dedinách, kde Frandin a Morlet tiež bádali, ale bez viditeľných efektov. V Le Cluzel a v Puyravel sa nenašlo nič. Zato v Chez Guerrier vykopali ďalšiu veľkú hlinenú tabuľu so znakmi a v kameni vygravírovaného divého koňa. Laboratórny výskum týchto nálezov však priniesol viac otázok ako odpovedí. Nečudo, lebo kamenná tabuľa bez stopy zmizla a nik nevie, čo sa s ňou stalo...



Článok je v sekcií - Civilizácie / Nezaradené