Najzáhadnejší ľud Európy

Každý Indián, Ind či Tibeťan sa tu cíti ako doma. Ktovie prečo? Existuje azda medzi nami nejaké prepojenie, dávne spoločné duchovné poznanie? Ktovie...

Poznáme viac či menej dejiny Egypta, Grécka.vieme veľa o Germánoch, Rimanoch, poznáme korene Angličanov či Španielov. Čo však vieme o svojich slovanských predkoch? Kým sme, odkiaľ sme prišli, čo spôsobilo, že sme takí akí sme, a nie iní?
V časoch rozkvetu Grécka a Ríma o Slovanoch nik nepočul. Akoby ich ani nebolo. A veru tam, kde sú dnes - nad Dneprom, pri Neve, Visle a Odre, na Balkáne či v Dunajskej nížine alebo pri Čiernom mori ani neboli. Žili tam rôzne národy, medzi ktorými boli najmocnejší Lugiovia, neskôr nazývaní Vandalmi. Sever obývali Góti, ktorí postupne vytlačili Vandalov na juh a sami privandrovali na územie dnešnej Ukrajiny. Okolo roku 400 nášho letopočtu Vandali a Góti napadli Rímsku ríšu a spôsobili jej pád. Po nich prišli z ázijských stepí Huni. Potom všetci bojovali so všetkými a stredná i východná Európa bola takmer nezaľudnená... Do tejto prázdnoty vstúpil nový, neznámy Pud, ktorý hovoril "nezvyčajne barbarským jazykom", ako napísal byzantský historik Prokopius z Cesarei, kronikár cisára Justiniána. Práve za čias jeho vlády, začiatkom roku 500, sa Slovania nečakane objavili pri Dunaji, na hranici Východorímskej ríše. Boli ťažkým nepriateľom, lebo neboli "centrálne riadení", nemali kráľov, rozhodnutia prijímali na verejných zhromaždeniach, čo Gréci nemohli pochopiť: ako sa možno tak hádať? Takéto usporiadanie sa však ukázalo byť ich prednosťou. Napriek tomu, že boli horšie vyzbrojení ako východní Rimania (čiže Gréci- Byzantínci), pravidelne nad nimi víťazili a v prípade porážky utiekli do močarísk, kde sa schovávali pod vodou a dýchali cez rúrky z trstiny.
Slovania dobýjali vtedajšiu Európu neslýchaným rozmachom: okolo roku 500, keď začali trápiť Byzanciu, sa dostali aj do oblasti Visly a Odry, usadili sa pri Dunaji, v Českej kotline, došli až k Baltu, ústiu Odry a Labe, založili si osady medzi tamojšími Nemcami, kolonizovali alpské doliny a dnešné severné Taliansko. Na rozdiel od iných útočníkov z východu vďačne opúšťali kočovný spôsob života, usadzovali sa a obrábali pôdu.
Nakoniec osídlili aj Balkán. Po určitý čas hovorilo ich jazykom celé súčasné Grécko vrátane Peloponézskeho polostrova a ostrova Kréta. Istá skupina Slovanov sa usídlila dokonca v Sýrii, založiac osadu Saqalabiya, čiže „Slovanská". Dokonca bolo počuť o slovanských osadách za morom. v horách Maroka!

Slovanská Atlantída
Odkiaľ prišiel tento početný ľud? Kde bola jeho kolíska?
Najstaršie slovanské pamiatky boli vykopané na území strednej Ukrajiny, na západ od Kyjeva, ale táto oblasť bola v tých časoch prislabo obývaná, aby odtiaľ mohla prísť taká záplava ľudí. Mnohí dokonca pripúšťali. že prišli, ako mnohé národy pred nimi a po nich, zo stepí strednej Ázie. Nemohlo to však tak byť, lebo Slovania neboli stepnými kočovníkmi: pridŕžali sa riek a vlhkých oblastí. Celkom možné, že pred svojím "vyrojením sa" žili ešte ďalej na východ: v pásme mohutných listnatých lesov pri riekach Oka, Volga, Kama až za Uralom. Príchod Slovanov a ich nájazdy zaznamenali dvaja vtedajší dejepisci: už spomínaný Prokopius a v Taliansku žijúci Jordanes. Potom však prišli "temné veky", nevieme ani to, čo sa dialo v civilizovanejších častiach Európy. Po roku 600 n. I. takmer tristo rokov nebolo o Slovanoch ani zmienky. Žili, klčovali lesy, budovali pevnosti, bojovali so susedmi, uctievali bohov, veštili z letu vtákov, spievali piesne na počesť bohatierov a z tejto ich éry sa nič nezachovalo. Je to neuveriteľné, ale je to pravda. Civilizácia Slovanov sa prepadla ako legendárna Atlantída. Prečo sa tak stalo? Pred prijatím kresťanstva Slovania nemali písmo, nezanechali po sebe knihy ani kamenné tabuľky. Svoje domy a tvŕdze stavali dreva, ktoré ľahko horelo a podliehalo skaze. Mŕtvych nekládli do hrobov. Pálili ich na hraniciach a ich popol rozsypali na posvätných miestach alebo umiestňovali do kaplniek na stĺpoch. Ani jeden, ani druhý zvyk archeológom nepomôže. Naši predkovia sa akoby I, cielene dohovorili, že skomplikujú život vedcom.

Tajomní bohovia
Keď v 8., 9. a 10. storočí Slovania začali prijímať kresťanstvo a na ich územia prichádzali čierno oblečení kňazi nového náboženstva, ich pôvodná kultúra nemala šance pretrvať. Bola "pohanská", čiže podozrivá z kontaktov s diablom a odsúdená k zániku.
Stredovekí misionári si zriedkavo zapisovali mená zavrhnutých bohov. Zmienky o slovanských božstvách sa uchovali iba z dvoch vzdialených bodov slovanstva: sponad Labe a Baltiku a z Kyjeva, kde autor staroruskej kroniky mních Nestor zapísal mená "modiel", ktoré postavil nad Dneprom knieža Vladimír, kým prijal krst. Od neho sa dozvedáme, že v Kyjeve uctievali Perúna so striebornou hlavou a zlatými fúzmi. Perúna, Perona, Paroma však uctievali na takmer všetkých územiach, kde žili Slovania. Uctievali aj Chorsa, Svaroga, Mokoša, Dadžboga, Simargla, Striboga... Bol to však kult nový, nariadený Vladimírom. V akých bohov v skutočnosti verili Kyjevčania, nevieme... Bohovia Slovanov boli nepolapiteľnejší, zahmlenejší ako božstvá starodávnych národov od Stredozemného mora. Aby určité božstvo malo svoj výraz, musí mať svätyňu, sochy, svoje činy a knihy. Na obsluhu toho všetkého treba kňazov. Toto všetko Slovania nemali. Nemali kňazov, nebudovali chrámy (iba Polabania z oblastí súčasného Meklenburgu v poslednej fáze vojen s Nemcami, tesne pred porážkou, začali stavať svojim božstvám chrámy podľa kresťanských vzorov). Slovania svojich bohov uctievali na posvätných miestach, v hájoch, pri riekach, na pahorkoch, pri žriedlách, ale vždy pod holým nebom. Vieme aj to, že jedna z modlitebných pozícií spočívala v položení sa na chrbát a pozeraní do neba. Žiaden iný ľud sa tak nemodlil...

Kliatba Galla Anonyma
Keď Slovania prišli z Východu, až spoza hraníc šamanského matečníka Sibíri, je jasné, že ich nábožensko-kultúrne poňatie bolo celkom cudzie pre vtedajších kresťanov západnej a južnej Európy. Svojím spôsobom myslenia a svojou vierou sa veľmi odlišovali nielen od kresťanstva, ale aj "dávnych pohanov",
čiže vyznávačov Dia, Marsa a iných starých stredomorských božstiev.
Kresťanskí misionári prichádzali k ľudu, ktorému nerozumeli a rozumieť nechceli. Jeho kultúru považovali za hlboko pohanskú, priam diabolskú, ktorá si zasluhuje čo najrýchlejšie zabudnutie. Slovania však - ako píše slovenský spisovateľ M. Švický - načúvali kresťanstvu, keďže ich pôvodná viera bola v niečom podobná: v úcte k iným, v láske k ľudským bytostiam, v nehrabivosti. Kronikár známy pod menom Gall Anonym (zabudol sa pod svoju kroniku podpísať) však takýmito slovami preklial slovanskú budúcnosť:
"Nuž dajme pokoj rozpamätaniu sa na dejiny ľudí, ktorých spomienka zmizla v nepamäti vekov a ktorých skazili chyby modlárstva...`
Táto kliatba sa ukázala byť účinnou. Vďaka Gallovi a jemu podobným dávnych Slovanov skutočne pohltila "nepamäť vekov". Hoci nejaké spomienky predsa len pretrvávajú dodnes: vo vykopávkach, v ľudovej kultúre (kto si dá tú námahu a prizrie sa bližšie symbolike stvárnenej trebárs vo výšivkách, maľbách, kovových ozdobách, ba čo viac, nájde aj podobnosť s indickým duchovným svetom) a v našej hlbokej pamäti. Tej, ku ktorej majú prístup len mágovia a šamani...



Článok je v sekcií - Civilizácie / Nezaradené