Keď zapadlo Slnko nad Atlantídou

Fakt, nie mýtus...Spisovatelia a umelci v nej hľadali inšpiráciu pre svoje príbehy, nadšenci ju nikdy neprestali hľadať, len mystici o jej existencii nikdy nepochybovali, pretože nepotrebovali vedecké dôkazy o jej existencii. Ich myseľ, neobmedzená časom a priestorom, bez problémov nahliadla do dávnych čias, aby spoznala, že to, čo my považujeme za legendu, skutočne existovalo.
Ale aj medzi neúnavnými hľadačmi pravdy, Schliemanovcami našich čias, vďaka ktorým sa posúva ľudské poznanie dopredu, bolo veľa takých, ktorí o existencii Atlantídy nikdy nepochybovali.

Túžba nájsť Atlantídu v našich časoch ožíva veľmi silne. Napriek tomu, že jednoznačný vedecký dôkaz dodnes neexistuje, čoraz viac vedcov je presvedčených, že Atlantída naozaj existovala, a poskytujú o tom aj dôkazy.

Boli a budú mnohé katastrofy

Štyristo rokov pred Kristom opísal grécky filozof Platón Atlantídu: prostredníctvom Solóna rozpráva o ceste do Egypta, kde kňaz zo Sais hovorí Solónovi: ,,Vy Gréci ste všetci deti. Nemáte žiadnu vieru, ktorá má korene v starej tradícii... A dôvod je tento: boli a budú mnohé katastrofy, ktoré ničia ľudstvo, najväčšie katastrofy budú ničiť ohňom a vodou..." Potom kňaz opísal pevninu za Heraklovými stĺpmi... Platón o tom rozpráva veľmi podrobne. Odvtedy celé pokolenia nadšencov neprestávajú hľadať záhadný kontinent.

Oficiálna veda sa dištancovala od týchto pokusov. Vedcov nevzrušili ani dôkazy početných bádateľov, ani prekvapujúca podobnosť legiend a jazyka národov po oboch stranách Atlantického oceánu. Príkladom bol názov zmiznutej pevniny: v jazyku Aztékov -- Aztlan, Baskov -- Atlaintika, Feničanov -- Antilla, Egypťanov -- Amenti, Wikingov -- Atli a Afričanov -- Atlantioi.

Vedcov nepresvedčil ani dokument Mayov (ktorý sa dnes nachádza v madridskej knižnici), v ktorom je Atlantída opísaná presne tak ako u Platóna (rovnaká príčina zániku -- pád obrovského meteoritu, rovnaký počet obyvateľov -- 65 miliónov). Akoby vymyslenie toho istého príbehu dvoma ľuďmi odlišných kultúr vzdialených v čase a priestore bolo čímsi prirodzeným, nehodným pozornosti.



Tajomstvo cisárovej hrobky

Veda ignorovala správy o Atlantíde rovnako ako kroniku čínskeho historika Sima Qiana z 90. roku p. n. l.. Učenec v nej opísal hrobku prvého čínskeho cisára Ši huang-tiho, zakladateľa dynastie Ming. Tvrdil, že hrobka skrýva okrem cisárovho tela, všetky tajomstvá čínskej civilizácie i tej -- z Atlantídy.

Medzi rozprávky zaradili aj informáciu, že celý komplex stráži obrovská kamenná armáda s desaťtisíc vojakmi. A zatiaľ bola skutočne objavená kamenná armáda bojovníkov v prirodzenej veľkosti a s počtom sedemtisíc!

Počiatočné výskumy, vrty a röntgenové snímky ukázali, že povrch hrobky má 56 štvorcových kilometrov. Práve v ňom sa majú nachádzať tajomstvá zanechané Atlanťanmi. Podľa čínskeho historika sa tam nachádza aj veľa mechanických zariadení zaliatych v oceáne ortuti.

Nik nevie, prečo hrobku nemožno otvoriť. Možno že sa vedci boja otvorenia ,,Pandorinej skrinky" alebo prekvapenia, akým bolo to s múmiou vykopanou v blízkosti hroby. Natrafili tam totiž na hrob ženy. Uložená v systéme sarkofágov vložených jeden v druhom, plávala v osemdesiatych litroch žltkastej tekutiny. Tajomná tekutina mŕtvu tak dokonale zakonzervovala, že aj jej svalstvo si uchovalo elasticitu. Zloženie tekutiny sa dodnes nepodarilo určiť.

Vedľa múmie objavili archeológovia fragment mapy Číny. Jej presnosť zodpovedá dnešným mapám, ktoré vznikli pomocou snímok zo satelitov. V blízkosti hrobky stojí 166 m vysoká biela pyramída, o ktorej existencii vie ľudstvo iba zo snímok. Tajne ich urobili Američania v roku 1947. Čína nie je ochotná o celej veci objasniť nič viac.

Ak naozaj je v hrobke to, o čom píše spomínaný historik, nebudeme môcť už o existencii Atlantídy pochybovať.



Deň, keď sa zavrelo more

Nemecký astrofyzik Otto Muck preskúmal nielen Platónove spisy, čínske kroniky, ale aj zápisy Mayov a dospel k názoru, že všetky hovoria o dni, keď sa Zem zrazila s obrovskou planétkou. Spomína, že v tom čase Slnko, Venuša, Zem a Mesiac stáli v jednej línii. Katastrofa sa stala okolo roku 8490 p. n. l.

Muck spolu s ďalšími astronómami urobil desiatky počítačových simulácií a objavil, že k spomínanej konštelácii planét došlo, podľa nášho kalendára 6. júna 8498 p. n. l. Ďalšie simulácie potvrdili, že gravitačné pole, vytvorené následkom takejto konštelácie nebeských telies, mohlo stiahnuť jednu z planétok krúžiacich okolo Slnka na orbitu našej Zeme. V tom čase, a stáva sa to raz za miliardu rokov, bolo niekoľko planétok veľmi blízko Zeme.



Je v Mexickom zálive?

Muckova skupina uvažovala ďalej: treba vyrátať miesto pádu votrelca z kozmu a kdesi v jeho okolí hľadať Atlantídu. Na prekvapenie vedcov počítačová simulácia dráhy planétky ukázala, že miestom pádu bol Mexický záliv. A práve tam orbitálne snímky už dávno ukazovali existenciu veľkého krátera.

Na základe veľkosti krátera vyrátali veľkosť a hmotu ,, kozmického vraha". Podľa odhadu objem telesa, ktoré sa zrazilo so Zemou, bol 600 km3 a jeho hmotnosť 1 -- 2 bilióny ton. Okrem mohutných zemetrasení a výbuchov vulkánov to muselo vyvolať vlnu, vysokú až 400 m. Medzi takými vlnami mohla zaniknúť celá pevnina, ktorej pozostatkami sú Azorské ostrovy. Všetko sa teda zhoduje: Platón vo svojich dielach Tímaios a Kritias udáva, že Atlantída ležala tri dni cesty od Heraklových stĺpov (tak sa v jeho časoch volala Gibraltarská úžina). Keďže v tých časoch sa lode plavili rýchlosťou 20 km za hodinu, je ľahké zistiť, že za ten čas možno prekonať asi 1500 km. Práve tak ďaleko sú Azorské ostrovy. Platón tvrdil, že v Atlantíde existovali hory vysoké sedem kilometrov. Zaujímavé je, že najvyšší vrchol na Azorských ostrovoch sa nachádza na ostrovčeku Pico a je dva kilometre vysoký. Merania z kozmu ukazujú, že je ponorený vo vode až do hĺbky 5 kilometrov. Ostrovček je končekom podmorského kontinentu, ponoreného v hĺbke 4 -- 6 km, s povrchom ako dnešná Európa. Podľa názoru vedcov kontinenty samy od seba nezapadajú do takej hĺbky.



Sladká voda uprostred mora

Vo výskume, ktorý začal Otto Muck, pokračoval Michael Preisinger. Nepresvedčili ho však Muckove argumenty a začiatkom roku 2000 zorganizoval výpravu, ktorá mala na mieste preskúmať veľkú záhadu. Už druhý deň po príchode na miesto sa od tamojších rybárov dozvedel, že keď idú na ryby, nikdy so sebou neberú sladkú vodu na pitie. Medzi Azorskými ostrovmi totiž poznajú plytčiny, ktoré sú vrcholkami hôr, kde stačí ponoriť vedro a vytiahnuť zo studní pod vodou sladkú vodu. Informácie o týchto zvláštnych miestach si rybári odovzdávajú z pokolenia na pokolenie. Michael Preisinger, ktorý mal k dispozícii precízne echosondy, tieto miesta preskúmal a natrafil na zvláštne kamenné štruktúry, ktoré vyzerali, akoby ich postavila ľudská ruka. O dva týždne získal odtiaľ zvyšky skamenelého dreva mangrovcov, stromov, ktoré zvyčajne rastú pri tamojších pobrežiach. Výskumy skamenelín metódou uhlíka C 14 ukázali, že sú staré približne 12 000 rokov.



Dôkaz z múzea

Žiaľ, odporcovia existencie Atlantídy rýchlo našli ,,vedecké vysvetlenie spomínaných objavov. Kamenné štruktúry označili za hračku prírody a kúsky stromov podľa ich názoru jednoducho priplávali na toto miesto, aby sa tam potopili.

Univerzitné kapacity odmietli urobiť nákladné podmorské snímky, kým sa nenájde ,,skutočný dôkaz". Lenže ako ho získať, keď nadšenci nemali k dispozícii špeciálne vybavenie?

Keď už všetko vyzeralo tak, že Muckove a Preisingerove výskumy vyjdú navnivoč, potvrdenie možnosti, že Atlantída skutočne existovala sa našlo v múzeu parížskej baníckej školy...

V roku 1898 vyslali do okolia Azorských ostrovov francúzsku loď s odborníkmi, ktorých úlohou bolo opraviť podmorský transkontinentálny telefónny kábel. Čerpadlo lode získalo z hĺbky troch kilometrov kúsky zosklovatenej lávy, nazývanej tachilit. Takáto skala môže podľa geológov vzniknúť iba v podmienkach atmosférickeho tlaku. To však nie je všetko: v roku 1995 iná francúzska skupina zistila v tejto oblasti v hĺbke 5000 metrov existenciu svojského druhu piesku, ktorý vzniká výlučne udieraním vĺn o breh!

Pred takýmito argumentmi je geológia celkom bezradná. Keď chce potvrdiť či odmietnuť existenciu kontinentu v tejto oblasti, v každom prípade musí poprieť samu seba. Možnože práve preto sa tak tvrdohlavo odmietajú všetky návrhy na precízne preskúmanie tejto oblasti. Atlantída totiž môže poprieť celú doterajšiu vedu o histórii rozvoja našej planéty a civilizáciách, ktoré ju obývali. Ako však vidieť, nikomu okrem pár neúnavných hľadačov pravdy na tom nezáleží. Zmeniť pohľad na našu históriu by bolo pre mnohých priveľmi náročné! Žiť bez problémov, čo aj v klamstve, je predsa pohodlnejšie...



Článok je v sekcií - Civilizácie / Nezaradené