« Jungův astrologický experimentRozhovory s Nerudom 2, časť prvá »

Titanic roku 2012

V apríli roku 1912 vyplával z prístavu Southampton technicky vyspelo zostrojený parník - Titanic, aby na svojej prvej plavbe Atlantickým oceánom smerom do New Yorku ukázal svetu svoju dokonalosť a prepychom svedčil o neobyčajnom technickom pokroku ľudstva, ktoré sa nazdávalo, že jeho skonštruovaním vytvorilo nezničiteľné a neprekonateľné dielo.

Nalodili sa naň ľudia rôznych vekových kategórií všetkých spoločenských vrstiev - od radových robotníkov až po zámožnú vrstvu, ktorí boli nadšení nielen jeho nevídanými rozmermi, prepychom, ale aj technickým zabezpečením a očakávaným spoľahlivým záchranným systémom.

V najnižšej triede sa ľudia počas plavby jednoducho zabávali, zatiaľ čo v prvej triede sa uskutočňovali noblesné večierky so živou hudbou, umocňujúcou prepychový zážitok z „dokonalého“ diela ľudských schopností.

TitanicNalodili sa naň ľudia rôznych vekových kategórií všetkých spoločenských vrstiev - od radových robotníkov až po zámožnú vrstvu, ktorí boli nadšení nielen jeho nevídanými rozmermi, prepychom, ale aj technickým zabezpečením a očakávaným spoľahlivým záchranným systémom.

V najnižšej triede sa ľudia počas plavby jednoducho zabávali, zatiaľ čo v prvej triede sa uskutočňovali noblesné večierky so živou hudbou, umocňujúcou prepychový zážitok z „dokonalého“ diela ľudských schopností.

Dňa 15. apríla o 23.40 hod. sa však stala udalosť, ktorá zaskočila i najskúsenejších lodných expertov. Titanic, ktorý sa bezpečne plavil dovtedy najvyššou dosiahnutou rýchlosťou – 25 uzlov (46,5 km) za hodinu, len aby dosiahol americký kontinent v rekordne krátkom čase, nečakane narazil do objemnej ľadovcovej kryhy, ktorá spôsobila zásadný osudový zvrat: v dôsledku vážneho poškodenia dvojitého dna 100-metrovou trhlinou sa trup lode zalial vodou, prelomil a zavŕšil osudy väčšiny pasažierov. Na jeho palube cestovalo 2 206 ľudí a z nich až 1 503 zahynulo v dôsledku podchladenia.

Všetci účastníci plavby, dokonca aj tí, ktorí tragédiu nakoniec prežili, sa v okamihu stroskotania ocitli v zovretí neľútostnej reality, aby na hranici života a smrti vydali celému svetu autentické svedectvo o svojom osude, ktorý v okamihu začatia plavby zverili do rúk ľuďom, zodpovedných za zostrojenie Titanicu a za priebeh celej plavby. Zverili svoje osudy do rúk tých, ktorí v skutočnosti prepadli nezdravému vyvyšovaniu sa, pýšili sa na svojimi technickými znalosťami a tiež vysoko nadhodnotili svoje schopnosti.

Celkom nelogickým a bezprecedentným sa javí aj fakt, že kapitán lode na pokyn jej majiteľa a sponzora, ktorý sa prvej plavby zúčastnil, nariadil, aby sa do poslednej chvíle udržiavala vysoká rýchlosť plavby s výtlakom až 46.328t a na tomto rozkaze zotrvával ešte aj potom, keď si sám začal čoraz viac uvedomovať nebezpečenstvo neodvratného a tragického konca plavby...

Porovnajme plavbu Titanicu so smerovaním súčasnej spoločnosti a zistíme, že podobnosť správania topiacich sa pasažierov ako i konštruktérov lode je so správaním ľudí súčasnej spoločnosti až priveľmi nápadná.

Aj dnes sa ľudia do poslednej chvíle zabávajú a holdujú svojim záľubám, bez najmenšieho záujmu o svoje ľudské a duchovné povinnosti voči Darcovi života. Realitou je, že dnes sa každý hlas, varujúci pred blížiacou sa sebazáhubou spoločnosti, ktorá z toho musí vyplynúť, starostlivo zastiera upokojujúcimi slovami ľudí vo vplyvných spoločenských postaveniach s úmyslom, aby sa udržal pokoj a pohodlie, na ktoré si väčšina z nás navykla a aby tak uplynula aj posledná šanca k precitnutiu a možnému obratu.

Nepotopiteľný...

Ak sa pritom aj nájde odvážlivec, ktorý sa odhodlá pozrieť na realitu bez prikrášľovania, okamžite ho označia za rušiteľa pokoja a obvinia z toho, že ak vidí nedostatky v okolí, tak je to len preto, že ich sám nosí vo svojom vnútri. Dokonca i mediálne zverejňované udalosti zo sveta, v ktorých sa ľudské nešťastie stáva kľúčovým meradlom sledovanosti a záujmu, sú pre mnohých priveľkým sústom. Keď počujú o hromadiacom sa ľudskom nešťastí, nezamýšľajú sa nad pravým zmyslom hodnôt, ktorými dosiaľ disponujú, ale obviňujú médiá z jednostrannosti a vytvárania zbytočnej paniky.

Tento prístup možno pozorovať takmer vo všetkých vrstvách obyvateľstva bez väčších rozdielov. Až nápadne sa pritom vyníma skutočnosť, že čím väčší strach a nepokoj pritom človek prejavuje, tým chudobnejší je jeho vnútorný život.

Ďalšia podobnosť tragickej plavby Titanicu so súčasným smerovaním spoločnosti spočíva v tom, že tak, ako boli ľudia na začiatku minulého storočia pyšní na technický pokrok sprítomnený v samotnom Titanicu, sú ľudia tohto storočia podobne pyšní na pokrok v oblasti globálneho technického a konzumného spôsobu života. A od tohto nezdravého spôsobu života odvodzuje prevažná časť ľudstva všetky svoje životné potreby bez ohľadu na blížiace sa nebezpečenstvo.

Dopad takéhoto správania sa javí priam hrozivo a už teraz môžeme s veľkou pravdepodobnosťou predvídať, kam bude smerovať vývoj súčasnej spoločnosti podľa scenára písaného osudom Titanicu, ak nedôjde k urýchlenému ozdraveniu hodnotovej orientácie človeka!

Rovnako ako Titanic narazil do ľadovej kryhy, ktorá mu „zasadila osudovú ranu“, a to aj napriek jeho technicky vyspelej a bezpečnostnej výbave, tak aj naša spoločnosť sa blíži k neodvratnému nárazu, v dôsledku mravného, ľudského a duchovného úpadku jednotlivcov!

Pôvodcom tohto nárazu však nebude nič iné ako samotná Spravodlivosť, zakotvená v Zákonoch Stvorenia, ktorá pokorí osudy všetkých, čo sa nedokázali dobrovoľne vzchopiť k vnútornému ozdraveniu a svoje celoživotné ciele obmedzili iba na vedecko-technický a konzumný „pokrok“ ľudstva.

Ľudia popredných spoločenských vrstiev, vzdelanci ako aj úspešní obchodníci, ostali na topiacom sa Titanicu v priebehu niekoľkých hodín rovnako bezmocní ako ľudia nižších a chudobných spoločenských vrstiev, zastúpených medzi pasažiermi, a zostali tak odkázaní na milosť či neúprosnosť Stvoriteľa, ktorého dovtedy nechceli poznať, alebo si Jeho existenciu vážnejšie neuvedomovali!

Na základe čoho si teda moderný človek, pýšiaci sa tými istými hodnotami, ktoré sa stali kameňom úrazu pre pasažierov Titanicu, môže ešte myslieť, že sa mu tento raz bude vodiť inak?

Stojíme na začiatku nového tisícročia a od potopenia Titanicu uplynie v roku 2012 sto rokov. Nie je preto najvyšší čas odpovedať si na otázku: „Nakoľko sme sa za toto obdobie dokázali poučiť z chýb našich predchodcov?“

Dokážeme sa vážne postaviť pred ďalšiu zásadnú otázku: „Čo ak bol osud Titanicu len nepatrným varovaním ľudstva pred celkovým stroskotaním spoločnosti, ktoré sa môže presne o sto rokov naplniť v globálnom meradle s nepredstaviteľnými následkami pre celé ľudstvo?“

Je najvyšší čas prejsť od pohodlného užívania si života k plnohodnotnému rešpektovaniu Zákonov Stvoriteľa, ktoré nás svojimi účinkami neustále obklopujú.




Publikoval - Valsorim
Zdroj článku - Združenie Ľudskosť
Časť v seriáli - Ľudskosť
Článok je v sekcií - Proroctvá / 2012
Pre komentovanie článkov musíte byť prihlásený